Všetko o eseji

V niektorých krajinách, najmä vo Veľkej Británii, Spojených štátoch, Kanade či na niektorých druhoch škôl vo Francúzsku je esej dôležitou súčasťou vzdelávania a výchovy.

Ako to funguje? V niektorých predmetoch musia žiaci a študenti namiesto odpovedania pred tabuľou či písania testov vedomosti ukazovať prostredníctvom eseje. Napríklad v dejepise sa dajú vedomosti zisťovať tak, ako to poznáme na našich školách, teda, že študenti odpovedajú na faktografické otázky. „Kedy sa odohrala bitka na Bielej hore?“ alebo „vymenuj hlavné črty rozvoja manufaktúr na našom území!“.

Pri skúšaní formou písania eseje je to trochu inak. Študent dostane otázku. Tá je pomerne široká. Napríklad „Bol vynález parného stroja hlavným impulzom pre štart priemyselnej revolúcie?“ alebo „Mohli za vypuknutie vojny mobilizačné plány generálnych štábov euopskych veľmocí?“. Súčasťou zadania je približný rozsah, aký má esej mať.

Vyučujúci v takýchto prípadoch často netrvá na tom, že otázka, ktorá je témou eseje, má jednu správnu odpoveď. Od študenta ale chce, aby si zistil fakty, vytvoril určitý argument a zrozumiteľne ho podal.

Takýto druh eseje sa nazýva aj výkladová esej (v angličtine expository essay). Nemal by v nej byť počuť hlas autora, teda „myslím si..“ „preto tvrdím“ a podobne. Naopak, text má zväčša neutrálny tón („skúsme si predstaviť“, „pozrime sa teraz na..“).

Vyučujúci môže hodnotiť aj určité literárne kvality diela, napríklad, či text ukazuje dobrú slovnú zásobu, či je písaný pútavým štýlom. Najpodstatnejšie je ale niečo iné. A to, či študent fatkograficky ovláda tému a či vie logicky argumentovať.

Ako vidíme, esej tak učí študentov nájsť si vlastný názor, nie prijímať výklad niekoho iného. Tento názor ale musí byť podopretý faktami. Slúži však aj na vytváranie prostredia, kde sa učíme chápať druhých. Môžeme si totiž porovnávať eseje, a napríklad zisťovať, ktoré fakty som nezistil, ale môj spolužiak áno.

V neposlednom rade písanie esejí podporuje dialóg učiteľa a študenta. Hodnotenie totiž nespočíva len v dávaní známky. V podrobnejšej spätnej väzbe vyučujúci opisuje, na čo študent vo výklade zabudol alebo kde urobil v argumentácii chybu.

Ale môže študenta aj pochváliť za to, že prišiel na zaujímavé súvislosti, na ktoré on, vyučujúci, napríklad doteraz nepomyslel. Študent, samozrejme, na takúto spätnú väzbu môže reagovať. Tým sa otvárajú široké možnosti komunikácie medzi študentom a učiteľom, ktoré presahujú tradičný model vyučovania.